Jazyk, ktorým hovoríme, závisí na našom pôvode.
Veľký vplyv na neho ale majú aj naše gény.
K tomuto záveru došli škótski bádatelia.
Skúmali, ako sa angličtina líši od čínštiny.
Pritom zistili, že aj gény hrajú svoju rolu.
Pretože gény ovplyvňujú vývoj nášho mozgu.
Inými slovami, formujú naše mozgové štruktúry.
Tým je daná naša schopnosť učiť sa jazyky.
Kľúčové sú pritom varianty dvoch génov.
Ak je určitý variant recesívny, vyvinie sa tónový jazyk.
Tónovými jazyky teda hovoria národy bez týchto génových variantov.
U tónových jazykov sa význam slova rozlišuje podľa výšky tónu.
K tónovým jazykom patrí napríklad čínština.
Ak je však tento variant dominantný, vyvinú sa iné jazyky.
Angličtina nie je tónovým jazykom.
Varianty týchto génov nie sú rovnomerne rozložené.
Znamená to, že vo svete sa vyskytujú s rôznou frekvenciou.
Jazyky však prežívajú len vtedy, ak sa šíria ďalej.
K tomu je potrebné, aby deti napodobňovali jazyk svojich rodičov.
Musia sa ho teda dobre naučiť.
Až potom bude odovzdaný z generácie na generáciu.
Génový variant, ktorý podnecuje tónové jazyky, je starší.
Kedysi existovalo pravdepodobne viac tónových jazykov, než máme dnes.
Genetické zložky však nesmieme preceňovať.
Môžu iba pomôcť vysvetliť vývoj jazykov.
Neexistuje ale gén pre angličtinu alebo gén pre čínštinu.
Každý sa môže naučiť akúkoľvek reč.
Nepotrebujete k tomu gény, ale len zvedavosť a usilovnosť!